|
S komunistami došla národu trpezlivosť po 41 rokoch. Máme dve možnosti. Ďalších 20 rokov tárať o reformách a inováciách. A aj tak sa nič nezmení. Alebo akceptovať realitu a začať konečne rozmýšľať inak. Navyše národ čakajú štyri roky vlády Smeru. Minimálne. A teraz čo? Štyri ďalšie roky sa bude vykrikovať, že Smer nerobí reformy? Alebo sa tí, ktorí nato majú, zamerajú na okresy, mestá a dediny. Je tu 70 šéfov okresov a 2 900 starostov. S nimi sa dá dosiahnuť veľmi veľa. Okrem toho, Smer vôbec nie je príčinou, ale následkom zlyhania súčasného ekonomického modelu. Rovnako ako je brexit následkom zlyhania toho istého modelu v Británii, Trump následkom zlyhania rovnakého modelu v USA a AfD následkom zlyhania modelu v Nemecku. Mohli by sme pokračovať Talianskom, Francúzskom, Poľskom či Českom. Nehovoriac o krajinách tretieho sveta. Svet má 80 miliónov víťazov a 8 miliárd porazených. Porazení stále častejšie volia zmenu. Bohužiaľ, akúkoľvek zmenu. Kde začať? Odstrániť spomínané dve chyby. Prvá chyba - Nepochopenie reality. Otvorená globálna ekonomika je súťaž. Je to súťaž medzi 200 štátmi, miliónami firiem a miliardami pracujúcich. Súťaž medzi firmami a spotrebiteľmi. Ale aj súťaž medzi akcionármi, manažmentami a zamestnancami. Súťaž, kde víťaz berie všetko. A porazených je drvivá väčšina. Sú to tí najslabší - zamestnanci, ale aj menšie a chudobné krajiny. To vysvetľuje, prečo sa postkomunistickým krajinám nikdy nepodarilo vyrovnať Západu. Presnejšie tým častiam, ktoré ešte z bohatého Západu zostali. Slovensko v tejto súťaži nikdy vyhrať nemôže. Za 35 rokov sa to nepodarilo žiadnej krajine východnej Európy. Napriek tomu stále počúvame rovnakú pesničku - reformy, inovácie, lepšie školstvo. Mať to všetko by bolo pre spoločnosť iste dobré, ale na ekonomickej situácii Slovenska by sa nič nezmenilo. Stále sa pokúšame súťažiť vo formule 1. So škodovkou. To je číre šialenstvo, nie stratégia úspechu. WeWork, Hyperloop, Bird Global, SmileDirectClub, Olive AI, InVision. To sú takzvané jednorožce, inovatívne firmy s miliardovou hodnotou. Nedávno postupne vyhlásili bankrot. Vlani sa skončila existencia troch tisíc startupov nadopovaných stovkami či desiatkami miliónov dolárov. Bizarný boj jedného z ministrov hospodárstva proti elektromobilom bol príkladom myslenia starých štruktúr. Slovensko dováža minerálne palivá za 10 miliárd eur ročne. V produkcii elektrickej energie sme sebestační. Ale my radšej budeme palivá dovážať a miestne zdroje ignorovať. Nanajvýš ich predáme niekomu do zahraničia. Vôbec sa nepokúšame vytvoriť podmienky pre ich využívanie. Rozmýšľať sa musí úplne inak. Ako dostať peniaze do regiónov a ako ich tam udržať. Ako využívať miestne zdroje. Toto je riešenie a treba to neustále opakovať. Iné riešenie ako internetové regionálne trhy zatiaľ neexistuje. Druhá chyba - Výhradné zameranie na produkciu Zdravá ekonomika musí mať aj silnú vnútornú spotrebu. Cieľom musí byť blahobyt občanov, nie maximalizácia produkcie. Všetky opatrenia sú však zamerané na rast HDP. Predpokladá sa, že z rastu HDP majú všetci obyvatelia rovnaký úžitok. To je samozrejme nezmysel. V poslednom čase začínajú niektoré firmy vyplakávať nad nedostatkom zametnancov. V skutočnosti ide len o nedostatok slabo platených zamestnancov. Firmy začínajú prehrávať na trhu, kde prehrávať neboli zvyknutí. Na trhu ľudských zdrojov. Nič iné nevypovedá lepšie o pohŕdaní manažérov svojimi zamestnancami ako práve označenie ľudské zdroje. Keby firmy zamestnancov začali platiť ako ľudí, teda tak ako v krajinách, kam exportujú väčšinu ich produkcie, mohli by si na pracovnom trhu vyberať. O zamestnanie by sa hlásilo mnoho tých, ktorí za zárobkami utekajú do Británie či Rakúska. Firmám nestačia dotácie, daňové prázdniny, investičné stimuly, eurofondy. Očakávajú, že vláda ešte musí aj zatlačiť na zamestnancov. Ministerstvo hospodárstva pred pár rokmi spustilo vlnu stoviek opatrení, ktoré mali uľahčiť podnikanie. Za veľkého potlesku ekonomických komentátorov. Projekt mal spasiť slovenskú ekonomiku. Kde sú výsledky? Prečo sa nato tlieskajúci novinári dnes autora neopýtajú? Predviedla sa aj Európska centrálna banka, ktorá uvoľnila 3,2 bilióna eur na kvantitatívne uvoľňovanie. To je, mimochodom, 10 000 eur na obyvateľa eurozóny. Do Bratislavy, napríklad, takto mohlo prísť 4 a pol miliardy eur. Ale nie. ECB ich umiestnila v bankách, ktoré mali podporovať ekonomiku úvermi. Výsledok? Isteže fiasko. Medzi ekonómami panuje ničím nepodložené presvedčenie, že lacný úver spasí ekonomiku. Začne sa hromadne produkovať a je vyhrané. Ale kto, a najmä začo, bude tie produkty kupovať? Riešenia musia byť systémové. A zároveň nemôžu zaťažovať deficitný štátny rozpočet. Tie riešenia existujú. A čím skôr sa začnú aplikovať, tým lepšie. Bližšie v projekte Bossa World - https://www.bossaworld.com/ Author: Jozef Stasík Contact: info@bossaworld.com |
|