|
Je to veľmi ľahké a môže ho mať každý. Ako? Mesačne platíme koncesionárske poplatky vo výške 4,64 eur. Ročne zaplatíme 55,68 eur, za osem rokov 445,44 eur, čo je 13 419,- Sk. Letmý pohľad do katalógov prezradí, že za túto sumu sa dá kúpiť LCD televízor s 82 cm uhlopriečkou a k tomu ešte slušný hi-fi systém. Každých osem rokov by si teda každá rodina na Slovensku mohla kúpiť nový televízor a k tomu nový hi-fi systém len za tie poplatky, ktoré odvádza štátu na fungovanie televízie a rozhlasu. Od budúceho roku by mal tieto poplatky hradiť štát. Je však jedno, či sumu zaplatíme priamo na poplatkoch alebo nepriamo cez DPH či spotrebné dane. Podstatné je, že na fungovanie týchto inštitúcii sa všetci skladáme. V tomto roku by to mala byť suma 75 000 000 eur, čo je 2,26 miliardy Sk. Inak aj suma, ktorá by cez spotrebu každoročne zdvihla HDP približne o 0,1%, čo rozhodne nie je málo. V budúcich rokoch plánuje štát na takúto kratochvíľu vynaložiť viac ako 3 miliardy korún ročne! Presne o tie tri miliardy menej pôjde do zdravotníctva, na dôchodky či do školstva. Namiesto toho, aby štát z privatizácie tejto megainštitúcie nejaké peniaze získal. Táto vláda proklamuje šetrenie. Konečne by už teda mohla začať a to aj štrukturálnymi reformami. Namiesto toho pripravuje 3 miliardy na zábavu. Ak by sme mali prebytkový rozpočet, dôchodky ako na západ od hraníc, perfektné zdravotníctvo, dokončenú infraštruktúru, fungujúcu vedu a školstvo apod., potom prosím. Až vtedy by múdry hospodár začal uvažovať, že z prebytku možno niečo hodí na zábavu. Alebo sa snáď niekto bojí, že by na záchranu RTVS vyšli ľudia do ulíc? Keď sa vysvetlí, že na privatizácii získa každá rodina každých 8 rokov novú elektroniku, všetci budú krok vlády velebiť. Tak veľa sa predsa nezískalo ani kupónovou privatizáciou. Na obranu verejnoprávnych médií sa ozvú len tí, ktorí z RTVS profitujú. Nepochybne to budú silné a zdanlivo vyargumentované hlasy. Ako vždy, keď sa siaha na peniaze na "kultúru", teda na ich príjmy. V ére satelitov, káblových televízií, komerčných rádií a internetu je existencia takéhoto dinosaura, s takmer takou istou programovou skladbou ako bežná komerčná televízia, záhadou. A ešte väčšou záhadou je, keď si uvedomíme moc štátu prideľovať frekvencie na vysielanie. Bolo by také ťažké pár frekvencií podmieniť vysielaním istého druhu programov? A prípadne držiteľov týchto frekvencií zvýhodniť vhodne zvolenou úpravou reklamy povedzme aj na úkor už existujúcich komerčných elektronických médií? Aby sa aj ochrancom "kultúry" neznížili zisky. Tak čomu dáme prednosť? Drišľakovinám alebo novému televízoru a hi-fi veži každých osem rokov? Ja osobne radšej novému televízoru, kde môžem sledovať 80 iných programov. Netreba zabudnúť, že to stojí rovnaké peniaze. Author: Jozef Stasík Contact: info@bossaworld.com |
|